Vianoce v roku 2016 boli nádherné.
Nevýrazné počasie bez snehu a málo najazdených kilometrov v tomto roku ma presvedčili, že je treba zobrať so sebou na zimnú dovolenku aj bicykel. Predtým, než sme dorazili do Vrbova, niekoľko krát som si bol zajazdiť aj na Liptove. Bolo tam nádherne, zažil som dni plné blata, rozmočeného snehu, ale aj úplne zasnežený deň. Nečudo, že plný nadšenia som vysadil bicykel aj vo Vrbove. Rýchlo som zistil, že som pod Tatrami.

Rozhodol som sa ísť po svojej starej, obľúbenej trase, vedúcej z ulice „Šípkový vrch“ ponad družstvo, do Vrbovského lesa.
Či tam dôjdem nebolo zo začiatku tak jasné, dnes už môžem povedať, že som došiel 🙂
Tu je mapa:

Ťažké to bolo totiž hneď po zíjdení z asfaltovej trasy, pri družstve. Sneh miestami 30cm, vedľa, sánkujúci sa ľudia, ktorí na mňa z diaľky zvláštne pozerali. Ale boli tam aj ľudia zvláštnejší ako ja – hore okolo vysielača postávali 3 SUV-čka a na motorovej štvorkolke sa tam niekto točil po snehu – takže čo? Som OK!
Šliapem, prešmykujem, stojím na mieste, zosadám, ak nenájdem miesta, kde snehu nie je toľko – dá sa to. Podľa toho, či zo zeme vytŕčajú steblá trávy. A, aké sú dlhé sa dá orientovať. Po poľnej ceste to nefunguje, vyjazdené koľaje sú zrovnané nafúkaným snehom zarovno s ostatným terénom.

Pomaly prechádzam ťažkým terénom z doliny a ako cesta stúpa, na kopci je menej snehu – napriek stúpaniu sa mi ide výrazne lepšie. Len občas je sneh nafúkaný v miernych závejoch, ale terén je krásne zmrznutý. Veď je mínus 10 stupňov 🙂

Pomaly vchádzam do lesa. Ktosi tu prechádzal autom, zrejme do chaty. Pod snehom zamrznuté mláky, hladké ako zrkadlo. Idem dole. Smejem sa od radosti a od kreácií, ktoré som predvádzal kým som konečne zaboril ruky do snehu 🙂

Na fotke vyššie je vidieť cestu, ktorá krátko prechádza cez lúku a spája úseky ináč vedúce lesnou cestou. Koľají som sa nedržal, trebalo si ísť svoje. Sneh bol dosť vysoký na to, aby som si ho nohami na pedáloch vyhadzoval až do tváre.

Okolo vyjazdených koľají na mieste, kde stáli pracovné lesné stroje sa mi išlo naozaj ťažko. Na fotke vyššie už ale po záverečnom stúpaní, ktoré bolo nádherné – ak som dokázal držať stopu v koľaji, kde šlo jedno – jediné auto predomnou za posledné dni, tak som bol v pohode. Každé vybočenie stálo mnoho energie a prípadne aj zosadnutie 🙂 No a hore – to bol ľad prekrytý snehom. To už totiž bolo miesto, kde sa vedelo oprieť krehké zimné slnko a krásne terén vyhladiť a zľadovatieť.

Takýto výhľad som mal po vyšliapaní záverečného stúpania. Nie, toto nie je asfaltová, ale poľná cesta, s riadne vyjazdenými koľajmi. Tie však nie je vidieť, lebo ich zrovnal závej. Preto jediná cesta bola po pravom okraji cesty.

Vrbov, to je to – čo nevideť v strede fotografie. Nádherná príroda. Niekedy si vravím, že naši predkovia museli byť veľmi hlúpi, ak sa živili poľnohospodárstvom v tejto prírode. Na strane druhej, úplne im rozumiem.

Pri fotení posledných fotografií som začul aj rogalo nášho farára, kochal sa prírodou tak, ako ja.
Po tejto fotografií nasledoval zjazd cestou, ktorá je síce asfaltová, ale podľa mňa tak 50 rokov neobnovená, deravá, krivá… tentoraz ale pokrytá snehom miestami o výške aj 40 cm. Podľa toho, ako fúkal vietor. Asi kilometrový zjazd dole bol proste nádhera.
Nasledovala cesta po asfaltke z obce Vlková, domov, do Vrbova. Dlhá asi 6km. Oproti traktor obutý v reťaziach a jeho traktorista, tešil sa, že pre mňa odhrnul cestu 🙂