Výlet bicyklom v bývalom vojenskom obvode Javorina. Osobne som odparkoval auto v Ľubici – časť pod lesom – pri bývalých kasárňach. Môžete tak urobiť aj vy. Cesta odtiaľ totiž je pokojná, bez áut, ticho, kľud a príroda ktorá už takmer pohltila minulosť spojenú s ťažkou vojenskou technikou a muníciou. Trasu možno predĺžiť, skrátiť podľa potreby. Popíšem aj ťažkú históriu územia a dedín, ktoré museli ustúpiť vojenskému pásmu.

Horský bicykel

⏱️3 Hod | ⬆️800m | ?‍♀️ 40 km

Náročnosť 6/10 ⭐ ⭐ ⭐ ⭐ ⭐ ⭐

Mapa:

Z východiskového miesta vyjdete po betónovej, miestami panelovej ceste. Sprevádzať vás bude „zelené C“. Cesta zo začiatku nie je okrem ticha extra zaujímavá, je to polepený kameň s asfaltom, deravý, ako tankodróm, ktorý uvidíte po cca troch kilometroch po ľavej strane.

Na tomto mieste nájdete aj altánok, kde sa mnoho dozviete o histórii tohto územia. Altánok určite nevynechajte. Dozviete sa tam informácie, ktoré je treba vedieť, aby ste pochopili miesto, ktorým bicyklujete.   Obyvatelia už neexistujúcich obcí boli vysťahovaní násilne, po tom čo bolo vládou vyhlásené vojenské pásmo – to „naše“ má meno Javorina. Predstavte si, vysťahovať vyše 2200 osôb z ich obydlí. V prvom kroku prebiehali rôzne vysvetľovacie porady, kde obyvateľom vysvetľovali, že sa jedná o akt vlastenectva, porady končili ale vyhnaním rečníkov z obce. Neskôr pritvrdili, vojaci začali tým, ktorí nechceli odísť, hádzať veci na vozy, tak sa radšej zbalili sami. Ponúknuté im boli domy vo veľmi zlom stave, v obciach na Spiši, z ktorých boli zase odsunutí Nemci. Výborné, však?  Po tom, čo odišli, na území sa nič nedialo. Domy mali zabednené okná, pritom obyvatelia boli presunutí do veľmi zlých podmienok. Napríklad moji predkovia boli odsunutí do Ihľan, kde bývali oproti obrovskej maštali pre chov býkov. Nečudo, že mnohí, ak videli, že sa v nimi opustených domovoch „nič nedeje“, začali sa vracať späť. Tak bolo podľa slov môjho uja a zostali tam, kým armáda neobkľúčila dediny. Nedovolili im opustiť dedinu a vyvíjali na nich nátlak, môj dedko vždy spomínal na to, ako mu vojaci zabili vidlami psa pred jeho očami. Tí, ktorí odísť nechceli a bojovali do posledného vyvinuli tlak, ktorý donútil armádu postaviť im aspoň náhradné bývanie. Tak vznikla vo Vrbove Kupeľská ulica, z ktorej vám píšem tieto riadky. Zároveň v obci Žakovce stoja rovnaké „perníkové chalúpky“, pre obyvateľov bývalého Blažova. Rovnaký osud stihol aj obyvateľov obce Ruskinovce, ktorá ležala v rovnakom obvode, v susednej doline. Obyvatelia sa rozpŕchli všade po Spiši, po Slovensku, ale, ako som zistil, mnohí Slovensko aj opustili.

Na obrázku vyššie kostol, ktorý už nikde nenájdete, zadokumentovaný mojim pradedom – všetko nájdete na dvoch informačných tabuliach v altánku.  Nasatý (a nasratý) históriou opúšťam altánok. Autorovi je treba prepáčiť osobné nasadenie, Ľubické kúpele sú rodiskom jeho predkov. Pokračujem betónovou cestou a po ľavej strane vidím bývalý tankodróm. Na jeho konci križovatka – smerujem doľava.

Ľubické Kúpele, Ihľany, Lomnička na bicykli

Mierny kopec, ale v podstate cesta stále mierne stúpa. Ide sa príjemne. Počúvam spev vtákov a odvaľovanie kolies. To je môj obľúbený relax. Za kopcom na obrázku po asi dvoch kilometroch vchádzam do Ihľan – časť Majerka. Nezľaknite sa. Sú to zväčša rómovia. „Ujo, pekný bicykel máš, požičaj mi“, kričí na mňa asi desaťročný chlapec :-). Stojím na križovatke, neviem chvíľu ako ďalej (trasa nie je vopred stanovená), smerujem ku rieke. „Ujó, tam neprejdete“, kričí mi ďalší. Prejdem, neprejdem, ideme! Zablatená cesta a na jej konci dôvod, prečo ma chlapec varoval – celkom silný potok. Totiž, v posledný týždeň prší každý deň… Obhliadnem terén, zaistím vidlu, zvolím prevod, rozbehnem sa – a skoro prejdem. Musel som točiť pedálmi a pritom som ponoril pravú nohu. Tiež som mohol odistiť nohu z pedálu, ale asi aj tak by som si nepomohol. Nevadí, trochu mi žblnká v topánke, idem ďalej. Čaká má krásny, skoro nekonečný kopec lesom, striedaný slnkom, studničkou vody, serpentínami, skrátka cyklistické rozkoše. Po stúpaní sa ocitám tu:

Ľubické Kúpele, Ihľany, Lomnička na bicykli

Rázcestie ma posiela buď na Lomničku, alebo na Kolačkov. Kolačkov je smerom odkiaľ som prišiel, volím Lomničku, hoci som počul, že je to rómska osada. Cesta dole len klesá, serpentíny – nejak si to neužívam, viem, že pôjdem rovno naspäť. Po niekoľkých kilometroch vidím domácich, ťahať smerom dole drevo – viem, že som blízko. Dôjdem k domom, zase mi chváli niekto bicykel. Druhý ho chce požičať: „Dobrý deň ujó! Ujó, požičaj mi bicykel!“ ja mu na to „há-ha, a ja čím potom pôjdem domov?“, zamyslel sa „hmm, neviem, autom?“ 🙂 Cestou späť, náročným stúpaním ešte odzdravím tých, čo sa pýtajú, odkiaľ som došiel a stúpam, stúpam.

Klesám dole za zlomok času stúpania a idem znova brodiť rieku, paráda, aj som zabudol, že som mal mokrú nohu! Opakujem postup s prípravou, až na zaistenie vidly, asi meter od brehu mi vzprieči predné koleso a v snahe nevykúpať sa celý, musím skočiť z bicykla oboma nohami do vody 🙂  Našťastie je krásny deň, som zohriaty tak akurát a bublinkujúce tretry mi dopĺňajú imidž. 

Celú galériu mám pre vás nižšie:

Moja cesta bicyklom končí znova v Ľubici pod lesom. Trénovaní môžu prejsť odtiaľ do Kežmarku a napojiť sa na cyklotrasu do Vrbova či smerom na Spišskú Belú. Možnosti je viac.

No a „perníkové chalúpky“, ktoré som spomínal v texte. Tieto konkrétne nájdete na Kupeľskej ulici vo Vrbove. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.