Kam pôjdeme dnes? Vonku nie je super počasie a deti sú umravčané už od rána. Pôjdeme do jaskyne. Ale, do ktorej? V blízkosti Vrbova je jaskyňa Belianska, Važecká je až 41 km ďaleko. Áno, 30 minút autom.
Ale, našli sme dva podstatné dôvody, ktoré zavážili. Važecká jaskyňa má 10x menej schodov, áno dať s deťmi tých 874 schodov v Belianskej jaskyni, neviem neviem 🙂 Ten druhý dôvod bol, že sme mali plán, čo po jaskyni robiť ďalej. Prehliadky vo Važeckej jaskyni sú o 9:00, 10:00, 11:00, 12:00, 13:00, 14:00, 15:00, 16:00. Pozor na pondelky, ako všetky jasnyne na Slovensku, ani táto nie je v pondelok prevádzkovaná. Prešli sme s manželkou takmer všetky jaskyne na Slovensku, tá Važecká je z tých menších. Prehliadka trvá asi 25 minút. A čo vám to tu budem vypisovať, veď tu je jej oficiálna stránka. A tu je cesta z Vrbova:
Dnes som veľa fotil, takže z výkladu si pamätám iba 3 a pol metrové medvede, ktoré v jaskyni žili. Socha jedného vás počká rovno pri vstupe 🙂 Pre deti to bola nenáročná vychádzka. Sprievodkyňa nakoniec zhasla svetlo, aby sme si predstavili život medveďa. Tu už sa ozvali naše deti, ale keď im potom dala sprievodkyňa baterky do rúk, bolo po plači či smútku. No a čo s dňom ďalej?
Manželka vymyslela Liptovskú Tepličku. Prečo práve túto dedinu? Vraj tam majú nejaké pivničky v zemi a stodolište. Čo? A majú tam aj syrečky, korbáčiky? Majú. No viac Bratislavčanovi „neni treba“. >> ide sa 🙂
Cesta od Važca do Liptovskej Tepličky trvá asi aj 30 minút, ale stojí za to. Krásna panoráma Tatier zo začiatku, potom kľukaté cestičky smerom do neznáma. A potom, obec skoro ako každá na Spiši či na Liptove, či na pomedzi Spiša a Liptova. Keďže mám manželku z Liptova s ja som zo Spiča, vždy sa naťahujeme, kde je vlastne hranica medzi týmito regiónmi. Keď priparkujeme auto medzi stodoly na kraji dediny, kam nás dovedú smerové tabule, pripadám si trochu ako japonský turista. Totiž, ľudia tam stále ten život žijú. Ten život, kde je treba tú pivnicu, kde je treba tú stodolu, kde sa kosí, píli atď. Proste dedina. Večne sklamaná manželka z rozvoja turizmu na Slovensku dodáva „to tam mohli dať aspoň nejakú pokladničku k tým stodolám, aby im turisti dali nejaké peniažky na údržbu“. S úsmevom ju dopĺňam, že títo ľudia si nevšimli, že sa stali medzičasom atrakciiou pre Bratislavčanov 🙂
Aj tak ma zaujalo, že tie pivnice majú jednu vedľa druhej. Rovnako stodoly. Tie vraj stavali mimo svojich domov preto, pretože často „zahoreli“. Ale prečo potom tie stodoly sú v jednom rade – ok, asi preto, že keď sa žalo, tak to mali blízko seba. A prečo sú aj tie pivnice blízko seba? Tam odkiaľ pochádzam si každý robil pivnicu svoju. Tu však musela byť medzi ľuďmi veľká súdržnosť. Pivnica jedna vedľa druhej a to isté aj stodoly. Pekné. Krásne. A na zamyslenie, či ten život, ktorý teraz v mestách žijeme je to, čo nás naplňa.
Z Liptovskej Tepličky mierime smerom na Spišské Bystré a Poprad. Najprv sa však zastavíme „na syrečky“ na konci Liptovskej Tepličky. Ako čokoládové tyčinky s deťmi hryzieme zo zakúpeného ovčieho syra. Svet je nádherný. Pozrite si fotogalériu:
